Zaujímavé veci

Vitajte na mojej webovej stránke

Rozprávky

Zrodenie čajovej víly

Hukot vodopádu prehlušoval všetky zvuky. Zanikala v ňom aj vrava pralesa, hoci bola ako obyčajne poriadne hlasná. Voda sa rútila z obrovskej výšky a v hlbinách sa trieštila na skalách, meniac sa na jemnú hmlu. Aká krásna a nespútaná bola príroda pred tisíckami rokov v útrobách kontinentu, ktorý dnes nazývame Ázia. Toto miesto malo ale neobyčajné čaro. Ako keby sa tu nahromadila obrovská blahodarná energia Zeme a priam kypela spod pokrievky  ako mamičkina nedeľná polievka. Porast tu bujnel do neobvyklých rozmerov. Stromy sa šplhali k nebesám a hladkali belasú oblohu s chumáčmi mrakov, bielych ako sneh . Viseli z nich dlhočizné liany a ako cirkusové laná lákali lesnú zver na krkolomné, nikdy sa neopakujúce predstavenia. Nikto im netlieskal a napriek tomu predvádzali zvieratká svoje hry, len tak, z čírej radosti zo života.

Najmilšie boli malé opičky. Šantili okolo svojich rodičov, naháňali sa, chytali sa za dlhé zatočené chvosty a hlasno pri tom vrešťali. Len keď mali hlad, nastalo na chvíľu blahodarné ticho, aby sa napili chutného mlieka a posilnené novou energiou vrhli sa do ďalších hier. Hnevalo to veľkého papagája. Škrabal sa pazúrom na zahnutom zobáku  a gúľal veľkými múdrymi očami. Keď pochopil, že mu to nepomôže, držiac sa hesla „múdrejší ustúpi“  rozprestrel nádherné krídla, dúhové maliarske palety a odletel do hlbín pralesa. Letel smerom tam, kde spod zeme stúpala na povrch para, zahaľujúca trávu a krovie do tajomného závoja. Tu sila žeravých útrob Zeme naozaj dosiahla jej povrch. Voda v prírodných kamenných misách bublala a vrela.

Keď papagáj prelietal ponad jednu z nich, jeho krídlo narazilo do listu. Bol to list nejakého kra či stromu, aké tu poblíž nerástli. Musel ho priviať šantivý vietor zo svahov blízkeho pohoria. List bol podlhovastý, tučný, hladký a kožnatý. Postrčený krídlom vtáka čľupol rovno do vriacej vody. Akosi podivne zašumela, zabublala a žblunk. Vykotúľal sa nad jej hladinu obláčik zelenej pary. Tá sa mala podľa všetkého pomaly rozplývať a rozplynúť. Ale toto bol akýsi podivný obláčik. Nerozplýval sa. Naopak, hustol a hustol. Zhutňoval sa v akýsi zámotok, ako keď sa zakukľuje zelený motýľ. Vzniknuté vretienko zelenej hmoty sa krčilo, nadúvalo, šúverilo, až začalo nadobúdať zmysluplné tvary. Tvary, ktoré sa čoskoro začali podobať tvarom ľudského telíčka. Útly trup, dlhé tenké nôžky, rúčky ako špendlíčky a utešená guľatá hlavička. Nebolo pochýb. Bola to malá žienočka. Ešte bola trocha zelená, ale postupne nadobúdala jej pokožka utešenú ružovkastú farbu, na hlávke sa objavila hustá hriva čiernych, neposlušných vlasov a pár najúžasnejších očí, aké ste kedy mohli vidieť. Pohľad do nich bol pohľadom do hlbín Vesmíru. Zvyšok pary sa premenil na rozkošné šatočky, ktoré ukryli jej nahotu. Nohavice, kabátik niže pása s tenkým pásikom a pláštik s dlhými ovisnutými rukávmi, ľahučký, ako utkaný z krásneho sna, všetko ladené do nádhernej jarnej zelenej. Prerod sa skončil. Stvorenie bolo na svete  a nitka jeho života sa začala odvíjať.

Ale nebola by sa odvíjala dlho. Ako sa obláčik zmenil na bytosť, tá začala klesať do vriacej vody jazierka. Tam by určite našla rýchlu záhubu. Vtom ale list, ktorý bol pri jej zrode,  vystúpil na hladinu, odlepil sa od nej a ako lietajúci člnok čakal na svoju očarujúcu pasažierku. Keď sa jej nôžky dotkli lístka, ihneď pochopila, na čo ho má. Prikrčila sa a vyrazila dopredu ako raketa, lístok jej pri tom slúžil ako surf. To ešte netušila, že na ňom prebrázdi celú túto nádhernú planétu -  a ktovie, možno sa raz dostane aj mimo ňu. Ale nepredbiehajme, všetko pekne po poriadku.

Veď ani ona sama ešte nevedela, čo je to svet, na čo tu vlastne je. Bola to ale víla, no a víly sa rodia také múdre, že nemusia chodiť do školy. Vedia všetko potrebné pre ich vílí život a ostatné sa naučia samé. Aj naša víla teda vedela, ako letieť a dokonca vedela, aj kam letieť. Smerovala cez džungľu k predhoriu, odkiaľ priletel lístok, ktorý ju pomohol stvoriť. Letela teda tam, odkiaľ pochádzali jej skutočné korene. Po hodine letu bola na mieste. No a čo tie korene? Áno, boli to skutočné korene. Korene mohutného kra, zahryznuté do kamenistej pôdy a čerpajúce z nej silu zeme, zdravie a energiu. V reči ľudí obývajúcich tieto kraje sa tento ker nazýval tchu   alebo tche, my ho dnes u nás nazývame čaj, bol to čajovníkový ker. No a naša žienka bola čajová víla a volala sa Sanny.

Celý deň lietala po krajine a nevedela sa nabažiť tej krásy. Uchvacovali ju hlboké lesy, tmavé strže, slnečné úbočia, krištáľovočisté riečky, blankytne modré jazerá, v ktorých sa odrážali zasnežené vrcholky horských velikánov. Bavila sa pretekmi v lietaní s vtákmi a mnohému sa pri tom od nich naučila. Pozorovala, ako si veveričky robia zásoby orieškov na zimu, aj im trocha pomáhala a trocha sa nimi posilnila. Bola bezstarostná, rozihraná, veselá. Takto ušiel jej prvý deň. To už sa ale slnečný voz na svojej púti priterigal k vrcholkom pahorkov na západe a krajina si začala obliekať červenkastý večerný háv. Svetla ubúdalo a blankytná farba oblohy sa začínala zahusťovať do tmavomodrej. Nad obzor sa na východe vynorilo niečo podobné na Slnko, ale studené. Bol to nočný pútnik oblohou Mesiačik.

„Ako je to úžasne zariadené,“  potešila sa Sanny.

„Cez deň mi bude na cestách svietiť Slnko a v noci tento guľatý lampášik Mesiac.“ Sanny sa strhla. Zľakla sa totiž vlastného hlasu. Bol to prvý hlas, ktorý počula. Krajina bola široko ďaleko pustá, bola tu sama, samučičká ako prst. Potom sa ešte dlho bála prehovoriť. Neskôr sa osmelila a často hovorila, k zvieratkám, aj rastlinám, často sa zhovárala so svojím otcom čajovníkom. Ale rozhovor s niekým, kto by jej rozumel a hlavne odpovedal v rovnakej reči, jej začal nevýslovne chýbať. Musí predsa na tomto svete existovať niekto, kto je jej podobný, kto tiež ovláda dar reči. Bude ho hľadať a nájde ho, aj keby mala prelietať celý šíry svet.

    Medzitým sa zotmelo a Sanny sedela na konári čajovníka, na svojom čajovom lístku. Bradu mala položenú na kolenách a rúčkami si objímala členky. Hlavu mala plnú krásnych dojmov a príhod z dnešného dňa. Pohľad jej stúpol k oblohe a zočila ďalší zázrak. Obloha bola posypaná zlatým prachom. Trblietalo sa na nej nepreberné množstvo drobunkých svietiacich iskričiek. Bolo to úchvatné, až sa jej srdiečko v hrudi rozskákalo ako splašený zajačik. Ľahla si na čajový lístok. Ten sa na konci trocha zroloval, čím jej vytvoril akoby vankúšik a jeho okraje sa prehli cez jej drobné telíčko a ukryli ho ako zelený spacáčik. Založila si rúčky za hlavu a spokojne sledovala divadlo nočnej oblohy. Voňavý vietor sa pohrával s jej vlasmi a hladkal ju po lícach. Viečka jej oťaželi a hviezdičky sa začali rozmazávať. Sanny sa šťastne usmievala a snívala svoj prvý sen. Ja neviem, o čom bol, ale keď ju stretnete, opýtajte sa, určite si ho pamätá a rada vám ho porozpráva. Ale teraz už nebudeme rušiť, máš za sebou pestrý deň,  a tak sladké sníčky, Sanny.

Žádné komentáře