Zaujímavé veci

Vitajte na mojej webovej stránke

Próza

Nechcela byť sama
Prstami prešla po zamrznutom okne. Kvety sa pod jej teplým dotykom roztápali, až nakoniec zmizli. Tak, ako všetko pekné v jej živote. Vzdychla si. Biela paravychadzajúca z úst sa rozplynula do okolia.
Sledovalu ju, akoby sa rozhodovala, či ju má nasledovať. No ona nemôže len tak zmiznúť, vždy bude niekto, kto na ňu bude ukazovať prstom. Tak, ako starý, vyschnutý strom nepatrí do letnej záhrady, tak ona nepatrila tu. Cítila to. Videla pohľady okoloidúcich, ako sa za ňou otočia, keď okolo nich prejde.
Nemala ani kamarátky, pretože om pripadala iná. Je čierna, je zlá. Nebola to vôbec pravda. Nikomu neublížila ani v myšlienkach. Nikomu inému. To oni trýznili ju! Večné odsudzovanie a predsudky! A to len kvôli dlhým čiernym sukniam a korzetom. Nikto nechápal, že tým vyjadruje svoj vnútorny svet, že to nie je len štýl.
Dievčina si znovu vzdychla. Nechcela stále spomínať na minulosť, ale ona nevidela ani budúcnosť. Vedela, že na ňu už nič nečaká.
Pomalým krokom prešla na neďaleký cintorín, jej obĺubené tiché miesto. Tu ju nikto nevyrušoval z vlastných myšlienok. Cítila sa tu ako doma.
Z bundy vybrala niečo tenké. Žiletku. Jedna hrana sa jej vryla do prsta. Sledovala tečúcu krv. Srdce jej prudko bilo, no teraz už nemienila ustúpiť. Nie je zbabeleca nechce byť ani vyhnanec. Vyzliekla si bundu, pod ktorou mala svoj obľubený korzet. Matne si spománala na deň, kedy ho dostala. Dostala ho od jediného človeka, ktorému na nej záležalo. Lenže ten je mŕtvy! Mŕtvy, mŕtvy......! to slovo sa jej dookola opakovalo v mysli. Jeho smrť ju zasiahla na najcitlivejšom mieste. Od vtedy nemohla jesť ani spať. Sadla si na jeho hrob. Na miesto jeho večného odpočinku. Ktovie či ju vidí.
Chcela byť navždy s ním a toto jej pripadalo symbolicky a mrazivo krásne. Poslednýkrat sa pozrela na okolitú prírodu a domy, v ktorých si rodinky užívali štedrovečernú pohodu.
Zhlboka sa nadýchla, chcela cítiť to, čo ju držalo pri živote.
Žiletkou si pohladila zápestie. Bielu pokrývku hrobu poškvrnili kvapky krvi. Neľutovala. Už nechcela byť sama. Pritlačila, lebo chcela zabudnúť. Už necitila jemné štípanie, už necítila bolesť. Klesla na hrob, aby mohla večne žiť s niekym kto ju miloval, s niekym, kedy sa svet menil na niečo zázračné
Žádné komentáře