Zaujímavé veci

Vitajte na mojej webovej stránke

Próza

Nemrtvi
Bolo zahmlené letné ráno keď Groven vyšiel von z jaskyne..
Mal ešte úzke,zasnené oči, preto ho lúče vychádzajúceho slnka ostro oslepili. Od lesa nežný vánok príjemne hladkal jeho suché šupiny.
Hlboko sa nadýchol sa z vlhkej zemitej vône ranného lesa. Ešte bolo z neho cítiť včerajší nočný lejak.. ..zbožňoval tie pocity a tú arómu..
Napadol ho hneď zlatý motýlik.. ešte pár dní a zase priletí, zasadne mu nezbedne na nos akoby len náhodou a bude mať čo robiť, aby tú malú potvoru chytil.

Ako tak rozmýšľal nad tým, aké je dnešné ráno nádherné, o motýlikovy a o tom,
čo všetko ešte musí dneska dorobiť naraz stuhol..
..vtedy uvidel obrysy jej tela..




Nelthisia kráčala bosá cez zarosenú bujnú trávu. Vybrala sa z dediny s starým košíkom už za rána aby ju nikto nezbadal. Cez obed sú pekoty ale ráno bolo ešte mrazivo chladné.. Už ľutovala že si zobrala na seba ten snehobiely priesvitný hodváb ktorý našla v zaprášenej drevenej krabičke v podkroví. Veľmi ho nenosila, preto bol trošku zaprášený a deravý od molov ..

Pri vchode do hlbokého lesa zbadala dva prestarnuté hroby.. Rýchlo si odvrátila tvár na vychádzajúce vznešené slnko, ktoré svojimi lúčmi zasypával zlatisté klasy obilí a všetečné prezviedavé slnečnice.. zbadala aj farbistú dúhu pod obrovitými mliečnymi oblakmi
..veľmi sa jej potešila.. bol to naozaj nádherný pohľad.. začali kvitnúť pod jej krokmi kvety ..bol to jej dar,za dávnych čias takto pokryla kvetmi celé lúky, ale bolo to už veľmi dávno..

Zarazil ju až dotyk chladu keď vstúpila do zabudnutého temného lesa. nemala rada zimu..


Nelthisia vedela kam má ísť, mala už svoje tajné miesto. Pod kríkmi ruží nazbierala jahôdky zo zeme.. Ešte si spomínala ako les zničil požiar, no popol už dávno zahalilo popadané lístie, a tieto svieže a pružné stromy rástli rýchlo. Vedela že zelené koruny už čoskoro zakryjú celé nebo nad úzkou lesnou cestičkou..


Keď dorazila k jaskyni, zbadala draka. Bol obrovský. Jeho vrané šupiny sa blýskali od dopadajúcich lúčov, na tele mal veľa rán po dávnych bojoch, aj tie široké strieborné krídla boli už otrhané.
...daako rýchlo sa hojíš.. čudovala sa, ale mala z toho aj radosť.


.. Drak tak nadšene skúmal nekonečné more stromov, že si Nelthisiu ani nevšimol. Rozťahoval si krídla, asi sa práve zobudil, ..bol taký neskutočne pokojný.. Vyžarovalo z neho mier, nechápala prečo tak nenávidela keď je taký..


Zrazu stretli sa ich pohľady..Dívali sa mlčky na seba dlhé minúty až kým Groven nepokúsil sa o úsmev.
Nelthisia odvrátila skleslý pohľad do zeme... bolo jej tak chladno.. prečo len nezobrala ten čierny kabát, teraz je taká zraniteľná..



Vošli do jaskyne.. Zas sa usmial na ňu, bol rád že ju vidí. Zbadal aj jej košík, bol plný krvavočervených jahôd.. potešil sa napriek tomu, že dobre vedel čo sa skrýva pod nimi..
Nelthisia mu mlčky šmarila z košíka jahody do kamennej misky.. On zúfalo a vyhladovaný pustil sa do nich.. boli celé zaplesnené ale dnes nenadával. Tie biele šaty až tak často nevidí.. Pravda bola taká že v skutočnosti mu chutili aj trošku pokazené, veď boli od nej..


Nelthisia pozerala sa na Grovena s takým čudným pohľadom, čakala asi pochvalu.. Tak túžili po sebe a predsa, keď sa stretnú už sú si taký cudzí.

-ako sa ináč máš? Spýtal sa Groven s nanúteným blaženým úsmevom po dlhom premýšľaní, aká veta by ju neurazila či neranila.
-celkom to ujde.. tvárila sa tak ľahostajne

A potom nastalo zase ticho.. bolo počuť iba padajúce kvapky ktoré padali zo skalnatých mokrých stien jaskyne..

..ďakujem za jahody.. Nepovedal nič, ale ona si to určite prečítala z jeho uhľovočiernych očí.

Stály mlčky dlhé hodiny..

-obíjm ma prosím ťa- Volala zrazu Nelthisia.
Groven pristúpil k nej a zahalil ju svojimi krídlami ako opatrne len vedel..

..Začal sa triasť.. asi tá zima.. ..poznal čo príde .. veď mala biele šaty..
..asi tá zima.. veď a je tu aj hladno
..asi tá zima..
..asi tá zima..
usmial sa a pozrel sa jej do jej tajomných modrých očí..
..asi tá zima..


Pocítil ľadový dotyk kovu na svojom hrudi.. čepeľ mu vošiel do srdca rýchlo.. Necítil bolesť.. Vkrádajúce svetlo pri vchode jaskyne sa začalo sivieť ..padal a už necítil ani svoje telo .. už nevnímal nič..


Nelthisia behala ako pomätená cez hlboký les,.. ani nevedela kam,len preč od jaskyne..
Tam kde ju ešte nepoznajú, jej srdce zbesnelo ..skoro sa išlo roztrhnúť
Slnko vyšlo, už začalo byť pekne horúco.. Skúšala myslieť na dačo krásne ale nedalo sa
-už nikdy! - kričala z hĺbky duše. Po tom nikdy túžila tak veľmi ako po tom prekliatom objatí toho draka.
Stratila sa v hustej hmle..


...


Bolo zahmlené letné ráno keď Groven vyšiel von z jaskyne... Od lesa nežný vánok mu hladkal šupiny a lúče slnka ho oslepili

Rozťahoval svoje široké krídla.. Dneska sa zobudil akosi priskoro..
Vyčkával prílet farbistého motýľa ..Jediný dotyk vylieči všetky jeho rany, preto ho mal tak rád..
..motýlik kde si keď ťa tu tak potrebujem.. vzdychol si Groven.


Nehneval sa na Nelthisiu veď ju to muselo bolieť oveľa viac..
Kedysi jej daroval polovicu srdca, a tá polovica ešte bije v nej ..ešte neprišiel čas..
-Už ti nikdy v živote neuverím! ..klamal sa a tváril sa dôležito, ako daaký kráľ ktorý práve vyniesol rozsudok smrti.


..byť nesmrteľným je strašne odporné .. Poznamenal si, roztiahol si lesklé krídla a odletel.
Žádné komentáře