Zaujímavé veci

Vitajte na mojej webovej stránke

Strašideľné príbehy

Emilov strašidelný príbeh

Emil bol v tábore. Bolo leto v plnom prúde a všetci si užívali dlhé slnečné dni plné oddychu, táborníci sotva došli zničení zo siahodlhej túry do tábora, iba čo zhltli narýchlo obed a trošku si oddýchli, už aj ich čakala nejaká nová hra. A tak nečudo, že večer boli vždy všetci na smrť unavení. Je pravda, že by sme boli veľmi naivní, keby sme si teraz predstavili, ako celý tábor svorne spí v posteliach. Kdeže! To sotva. Práve teraz sa pre väčšinu začína ten skutočný tábor - večné buntošenie, vtipy od výmyslu sveta a strašidelné príbehy, ktoré len teraz vyznejú v tom pravom svetle. Je zbytočné kontrolovať izby - nič neprinúti tieto malé klbká energie vliezť pod perinu a čušať. Je to márny boj. Až neskoro po polnoci utíchnu aj tí najvytrvalejší narúšači nočného pokoja.
Aj Emil si nenechal každý večer ujsť príležitosť, aby mohol porozprávať svojim spolubývajúcim tie najstrašidelnejšie príbehy, aké kedy počul. A Emil vedel ako na to. V hororových príbehoch bol jednoducho bez konkurencie. Aj tento večer to potvrdil.
"A ten o letuške a bombe poznáte?", spýtal sa Adam.
"Nie, len ten nie! Ten už si nám predsa hovoril aspoň stokrát!", kričali všetci. Adam poznal veľa vtipov, a mal dar podávať ich vždy presvedčivo a nepokaziť pointu, no ani jeho repertoár nebol neobmedzený. Aj ostatní už vyčerpali svoje možnosti, a tak nastalo klasické chvíľkové ticho. Všetci sa robili, že spia. V skutočnosti čakali len na to, kedy niekto začne rozprávať nový príbeh. Bola to už posledná noc v tábore, a všetky notoricky známe príbehy sa už dávno vyčerpali. Dokonca aj tie menej známe boli rozpovedané po predchádzajúcich večeroch.
"Jeden chladný zimný večer som bol s Andrejom - tým zjazveným chlapcom, čo tu bol minulý rok - sánkovať sa na kopec neďaleko nášho domu.", začal Emil.
"Ten Andrej, čo vždy na raňajkách potiahol z kuchyne chlebíčky a potom ich doniesol na izbu? Škoda, že nedošiel aj tento rok. Bolo s ním dobre.", zaspomínal Lukáš.
"A nie je ti viac ľúto za tými chlebíčkami? Vidím, ako vždy na raňajkách gúľaš očami, keď do seba za minútu napcháš tie dva krajce chleba!", nemohol sa ubrániť smiechu Juro. Všetci sa z chuti zasmiali, lebo vedeli o Lukášovom neskrotnom apetíte, čoho jasným dôkazom bolo aj nepriehľadnuteľné guľaté bruško.
"Nie, to nie je pravda!", bránil sa Lukáš. "Naozaj mi je za ním ľúto."
"Len sa priznaj!", podpichoval Adam.
"Tak dobre, aj tie chlebíčky mi chýbajú trochu, ale naozaj mi je za ním ľúto.", odvetil skormútený Lukáš.
"Ževraj trošku! A že mu je ľúto!", posmieval sa mu Juro.
"Tak dosť, to by stačilo.", ozval sa Emil, ktorého tak náhle prerušili. "Dobre vieme, že každému z nás chýba rovnako Lukáš, a tak trochu aj tie chlebíčky."
"To je pravda", uznal Juro. "Tak pokračuj, kde si to prestal? Šli ste sa sánkovať na kopec, nie? A čo bolo ďalej?"
"Husto snežilo a obloha bola úplne sivá, takže hoci bol deň, sotva bolo vidno na sto metrov. Keď sme vyšli z dediny, položili sme sánky na sneh. Andrej si na ne sadol a ja som začal ťahať. Vždy sa tak striedame. Raz ťahám ja, raz on. Šlo to ako po masle - sneh bol sypký a vláčny, takže sa vôbec nelepil na sklznice. Zaraz sme boli pri kopci. Tu sme začuli hlasné zavýjanie. Asi takto - Auíííí!", zavýjal Emil, až behali všetkým po chrbte zimomriavky."Priznám sa vám, hneď mi nebolo všetko jedno. Odjakživa sa tradovalo, že v neďalekom lese možno nájsť celé svorky túlavých vlkov. Chvíľu som si myslel, že neďaleko za závejom snehu sa mihlo čosi čierne, ale keď som tam po chvíľke nič nevidel, pustil som to z hlavy."
"A čo Andrej? Aj ten to videl?", zaujímalo Jura.
"Neviem, nepýtal som sa ho. Myslel som si, že sa mi to len zdalo. Nebolo by to prvý raz. Tak či tak, zabudnúc na zavýjanie a všetko spojené s tým, začali sme sa bezstarostne púšťať dole kopcom. Šantili sme ako už dávno nie a poviem vám, bolo to fakt super. Úplne sme zabudli na čas. Prebrali sme sa, až keď nám ušli sane dole kopcom a zistili sme, že ich vôbec nie je vidno - bola tma. Stále husto snežilo, ba zdalo sa nám, že vločiek len pribúda a pribúda. Ovzdušie sa však takmer vôbec nehýbalo - bolo nasiaknuté niečím tajomným a bizarným zárovenň. Nachvíľu nás pochytila obrovská úzkosť. Nepovedali sme si ani pol slova, jednoducho sme obaja vedeli, že máme strach. Viselo to akosi vo vzduchu, niečo sa malo stať. A aj sa stalo. Mrazivé ticho preťal neľudský ston hrozného zvera. Vlk. Sotva tridsať metrov za nami, nie viac. Ani jeden z nás nemal odvahu sa otočiť. Ale nemohli sme tam len tak stáť. Zrazu sa ozval tichý tľapot. Zamrazilo nás. Ani sme sa neobzreli a začali sme ozlomkrky utekať, čo nám nohy stačili. Poviem vám, nie som žiadny bojko, ale vtedy som mal fakt plné gate!"
"Kecáš. Každý z nás vie, že tu žiadny vlci nie sú!", namietal Juro.
"Nebol by som si taký istý. Čo myslíš, prečo má Andrej asi tak tú jazvu, ha?", na Emilovej tvári sa zrazu zjavil šialený úsmev - ďalší z prvkov, ktoré mu zabezpečovali povesť najlepšieho rozprávača strašidelných príbehov v celej krátkej histórii tábora.
"Tomu neverím!", pochyboval Adam.
"Nemusíš. Keď si strachopud!"
"Tak on ho ten vlk skutočne pohrýzol?", v Jurovom hlase bolo cítiť začínajúcu úzkosť.
"Nepredbiehaj!", zahriakol ho Emil.
"Juro, ty mu fakt veríš?", divil sa Adam. "No keď myslíš.", v jeho hlase bolo cítiť posmech.
"Nemusíte mi veriť, ak nechcete", napínal Emil.
"No dobre, rozprávaj ďalej", odbil ho Adam.
"Takže, bežali sme ozlomkrky pred tým príšerným zjavom. Za nami chrčala tá stvora. Mali sme pocit, že nás musí doháňať každým metrom. Ten dych sa stále približoval, bol čoraz hlasnejší a naliehavejší. Už už sme mysleli, že nám skočí na chrbát.Už sme zbehli celý kopec, takže sme bežali po rovine. Bola tma ako v rohu a vločky snehu nám bičovali tváre. Aj napriek tomu, že som nič nevidel, vedel som, že Andrej ma začína odbiehať. Vždy bol lepší bežec. Už musel byť predo mnou aspoň tri metre. Začínal som dostávať priam panický strach. Zrazu som však začul tupý zvuk, ako keď o seba narazia dve tyče, a následne na to krátke žuchnutie. Chvíľu som si myslel, že ten netvor dostal Andreja, ale potom som si uvedomil, že Andrej bol predsa predo mnou. Aj ten zvuk šiel zpredu...keď som zavadil nohou o niečo tvrdé, letiac vzduchom hlavou napred, zrazu ma osvietilo. Sane. Zostali dole a Andrej sa o ne musel potknúť, presne tak ako teraz ja. Let som už nijako nemohol zadržať. Keď som dopadol, vyrazilo mi to dych, takže som sa nemohol ani poriadne postaviť a bežať ďalej. Zvíjal som sa na zemi od ostrej bolesti. No aj napriek tomu som počul tľapot láb, chvíľu nič a potom tlmený dopad. Hnusný vrčavý dych! Asi takto...vŕŕŕ´!", vrčal Emil na Adama, Lukáša a Jura. Tí sa strachom pomkli bližšie k stene, sinaví v tvárach, akoby sám vlk stál pred nimi. Emil sa potom nemilosrdne rozosmial.
"Prestaň, skoro si ma vystrašil!", povedal podráždene Lukáš.
"Že skoro! Veď si takmer nedýchal, videl som ti to na tvári!", posmieval sa Emil. Teraz bol vo svojom živle.
"No dobre, tak priznávam, trošku si ma naľakal. A, aa a ako sa to skončilo?", zvedavosť zmiešaná zo strachom zračila sa nielen na Lukášovej tvári.
"Kde sme to prestali? Aha. Teda ležím na zemi, neschopný odporu. A čakám na to, až ma ten rozzúrený vlk roztrhá. Rozmýšľal som nad tým, čo sa asi tak stane, až zomriem. Žil som dobre? Poviem vám, keď takto musí človek hodnotiť svoj život, v priebehu sekúnd, nie je to nič príjemné. Fakt. Ale povedal som si, že si nezaslúžim takto zomrieť, a ak už mám zomrieť, chcem sa smrti pozerať rovno do tváre. Zdvihol som trochu hlavu od zeme a pozrel smerom, odkiaľ som očakával útok. Zdalo sa mi, že čas sa nekonečne vlečie. Ten vlk asi predsa len nebol tak blízko za nami. Zrejme v nás ten pocit vyvolal ten prenikavý zvuk, ničím nerušený v pokojnom povetrí. Cez more vločiek čo som mal pred očami som sotva videl pred sebou.", pokračoval Emil.
"A čo si tam videl?", vyzvedal sa nedočkavo Lukáš, ktorého to ku koncu chytilo asi najviac.
"Ale fakt, muselo to byť strašné!", uznal Juro.
"Si odvážny, Emil. Vážne. Ja by som sa nepozrel.", pridal sa Adam.
"Nemyslím si.", zamietol to Emil. "Nebolo to úplne tak. Nezdá sa vám niečo čudné? Kam sa len podel Andrej, ha?"
"No, veď predsa musel ležať niekde nablízku, či nie? Hádam len nechceš povedať, že tá stvora ho zatiaľ...to nie!", Juro evidentne zbledol, až bol biely ako krieda.
"Noooo, výjav, ktorý sa mi naskytol, ma skutočne ohúril."
"Ja to už viac nemôžem počúvať!", fikal Lukáš.
"Nebuď hlúpy", zahriakol ho Adam. "Pokračuj."
"Tak viete čo som teda videl? Andrej ležal na zemi a smial sa na plné brucho, zatiaľ čo mu na hrudi ležal veľký chlpatý psisko a olizoval ho svojím zaslintaným jazykom. A namojdušu, Andrej sa mohol brániť ako chcel, to psisko nie a nie prestať!", Emilovi na tvári ostal víťazný úsmev. Všetkých ich zase raz dostal.
"No to snáď nie! A my sme si mysleli, že...", Lukáš neveriacky zízal na Emila.
"Tak teraz si nás fakt dostal, Emil", ozval sa Adam.
A tak sa skončil ďalší s nespočetných Emilových hrôzostrašných príbehov. Všetci štyria sa ešte od srdca rozosmiali, a potom si konečne ľahli spať. Ale keď im spánok sadol na oči, Lukášom predsa len sem-tam trošku zatriaslo, čo si ešte raz vybavil vlastnú predstavu príbehu.
Žádné komentáře